Vo štvrtok prebehlo riadne zasadnutie Európskej centrálnej banky a zasadnutie to bolo do značnej miery prelomové. ECB totiž prvýkrát od roku 2011 zdvihla základné úrokové sadzby o pol percentuálneho bodu. Hlavná depozitná sadzba tak bola zvýšená z -0,5 % na nulu. Pritom ECB vo svojej tlačovej správe indikovala, že ďalšie zvyšovanie úrokových sadzieb bude na ďalších zasadnutiach pravdepodobne nasledovať.
Druhou kľúčovou skutočnosťou bolo, že ECB oznámila vytvorenie nového nástroja menovej politiky, ktorý ECB pomenovala ako „Inštrument na ochranu transmisie“ menovej politiky, v anglickom origináli Transmission Protection Instrument (TPI). Podľa môjho názoru sa de facto jedná o menový nástroj na neobmedzené kvantitatívne uvoľňovanie (Quantitative Easing – QE), prostredníctvom ktorého bude ECB v prípade nutnosti brániť tomu, aby nedochádzalo v prípade vládnych dlhopisov problematického južného krídla eurozóny v nadmerných výpredajoch, rapídnemu poklesu trhových dlhopisov, resp. neprimeranému nárastu dlhopisových výnosov do doby splatnosti.
Zavedenie tohto menového nástroja sa pritom očakávalo už po predchádzajúcom júnovom zasadnutí ECB. Ide primárne o to, že predlžené štáty južného krídla eurozóny by si takmer s istotou nenašli za existujúcich relatívne nízkych výnosov do doby splatnosti pre svoje vládne dlhopisy dostatok kupcov medzi štandardnými investormi.
Aby nedošlo k neprimeranému rastu výnosov do doby splatnosti vládnych dlhopisov týchto krajín, resp. k neprimeranému nárastu kreditných spreadov voči výnosom do doby splatnosti nemeckých vládnych dlhopisov, ECB podľa môjho názoru nemá inú možnosť ako sa uchýliť k neobmedzenému kvantitatívnemu uvoľňovaniu.
Pozícia ECB je totiž skutočne veľmi delikátna. Na jednej strane by sa mala snažiť tlmiť extrémne inflačné tlaky, keď miera inflácie za jún dosiahla historický rekord na úrovni 8,6 % medziročne, zachovať ukotvenie inflačných očakávaní blízko 2% inflačného cieľa, a zároveň zabrániť vzniku ďalšej európskej dlhovej krízy. Treba si totiž uvedomiť, že napríklad v Taliansku je pomer vládnej zadlženosti k HDP 151 %. Pokiaľ by pri takej dlhovej pozícii náhodou došlo k neprimeranému rastu výnosov do doby splatnosti talianskych vládnych dlhopisov, resp. neprimeranému nárastu úrokových nákladov na obsluhu štátneho dlhu, jednoduchou matematikou by sme dospeli k záveru, že pri realizácii takého scenára by sa dlhová situácia Talianska stala veľmi rýchlo neudržateľnou, s vysokou pravdepodobnosťou štátneho bankrotu. ECB preto nemá inú možnosť, ako napriek neobmedzenému kvantitatívnemu uvoľňovaniu udržiavať výnosy do doby splatnosti vládnych dlhopisov krajín eurozóny na zodpovedajúcim spôsobom nízkej a zároveň nie úplne trhovej úrovni.
Celkovo sa preto domnievam, že hoci bolo štvrtkové zasadnutie ECB do značnej miery prelomové, nič zásadne neočakávaného toto zasadnutie na druhú stranu tiež neprinieslo.
Michal Stupavský
Investičný stratég